ustlala som si posteľ do záclon

kam okná vedia dýchať

do hláv  čierne diery

a ďalej neviem

to pre ňu zabudla som  svoje sny...

a ako  slabikovať mlčanie

prstom  na čelo mi maľovala

obrázok

so svetom, kde sa  ešte dá..

(boli tam malé morské)

vieš

to ona vtedy

krikom rozrezala svitanie

kým

 zmietali mnou cudzie tekutiny

Dievčatko s pehou na ohanbí

 ponúklo mojim veršom

vlastný krk..

za vlasy som ju niesla

(... a pod ňou nôžky plávali)

a potom nežne zavesila

do výkladu

v čase Krištáľovej tmy

až  umrie

pretože inak sa skrátka  neodchádza

nebudú víly tlieskať

iba ja

...a oči doširoka zatvorené