- Nie. Ja ti verím. Ja ťa neopustím. Prisahám.
Plakala, od jej sĺz sa odrážalo matné, jesenné podvečerné slnko. Jeho veľký, mužný nos bol pritisnutý medzi jej očami a dýchal jej na čelo. Vtáky čvirikali dojímavú pieseň a všade naokolo bola nádherná, zelená príroda lemovaná ---
Vypol som telku. Vstal som, pozrel sa von z okna a vychutnal si výhľad na vrchol komunistickej architektúry. Prešiel som do kuchyne, otvoril chladničku, nalial si slivku, kopol ju do seba. Bola nechutná, otriaslo ma a vsugeroval som si, že je výborná. Vzal som si kabát, obul som sa. Spomenul som si, že som v trenírkach. Vyzul som sa. Obliekol som si rifle. S fučaním som sa obul, cez kabát sa blbo zohýbalo. Potom som sa zatackal. Buchol si hlavu o vešiak. Bohoval som a otvoril som dvere.
Vyšiel som von, vlastne som nevedel, čo tam chcem, asi som dostal chuť na adrenalínový šport, bolo niečo po jednej. Hustý porast panelákov zúfalo zakrýval akékoľvek pokusy mesiaca votrieť sa svojím otrepaným obrazom do mysle mladých nádejných poetov. Chvalabohu.
Na detskom ihrisku sedela malá skupinka vo veľkom oblečení, s veľkými rečami, malými mozgami a ženy s hlbokými myšlienkami, pár centimetrov pod krkom. Ktovie, prečo sa vždy stretávajú na detských ihriskách, a bolo to vlastne fuk. Prešiel som okolo, ignorujúc kreténske pohľady, keby som bol viac ožratý, možno by som sa aj pobil, aj keď som to vlastne nikdy neskúšal. Prešiel som cez cestu, pod nohami mi vzdychal asfalt, bola zima, vydychoval som kvapôčky vody, ktoré pripomínali hmlu. Vošiel som do nonstop občerstvenia.
- Kávu.
Znudený predavač pokýval hlavou, po chvíli vyšiel s hrnčekom kávy.
- Daj aspoň termosku alebo čo.
Pokýval, nenadával, asi sa mu nechcelo. Prišiel s termoskou kávy a podal mi ju. Položil som si ju k malému stolíku, sadol som si. Popíjal som. S príchuťou slivovice mi pripomínala staré pralinkové cukríky, také po záruke, presne tie, čo vám ponúknu babičky na dedine, také, kde sa môže pokojne vyskytnúť forma v tvare hákenkrojzu.
Dopil som.
Položil som mu na pult desaťeurovku, vyšiel som von a smial som sa na tom, ako strašne som ho osral. A kráčal som ďalej, bohvie kam, a možno celkom inam.
A zrazu to prišlo.
A skoro ma drblo.
Pozeral som dole a chodník sa zmenšoval. S ním aj paródie na stromy, s nimi paneláky, chodníky - všetko sa vzďalovalo a o chvíľu pripomínalo malú šachovnicu. Vietor mi šľahal do tváre. Stúpal som.
Tá káva musela byť zasrane silná. Ale to ma moc netrápilo. Ani som sa veľmi nebál, len som bol prekvapený, a naviac ožratý, takže sa mi všetko točilo, ja som z tej výšky hodil tyčku a potom už len tma.
Zobudil som sa. Pozrel som sa okolo seba, šúchal som si sluchy, šialene ma bolela hlava, bola mi zima, nevedel som, kde som. Prešiel som pár krokov po podlahe, pozrel som sa dolu. Rýchlo som odskočil. Bol som päťdesiat metrov nad zemou, ak nie viac. Ako som tu, kurva, skončil, vydesene som sa pozeral okolo seba. A čo je horšie, minul som všetky peniaze!
Subjekt A zabúda, že v podobných chvíľach treba uvažovať systematicky. Ak sa ráno zobudíte na najvyššej Bratislavskej budove, zachovajte pokoj. Zvážte možnosti, nenakláňajte sa nad okraj a keď sa vám podarí zísť dolu, v žiadnom prípade nechoďte cez cestu na červenú. To sem len tak hádžem, lebo by mi napadlo, že moje poviedky by mali mať podľa zaužívaného vzoru nejaké morálne ponaučenia a posolstvá, a nikdy neviete, kedy sa vám takéto cenné rady môžu hodiť.
Stále som si pretieral oči, dúfal som, že to bol iba nejaký sen, alebo blbá reality šou, alebo čo, ale ono nič. Pochyboval som, že Technopol sa zohne a galantne ma vysadí na chodníku, a plán B neprichádzal do úvahy. Výhľad na Draždiak bol pekný. Celkom.
Začalo mi byť horúco, mohlo byť tak dvanásť hodín, čas obeda, bol som hladný. Opäť ma zachvátila panika, čo keď budem musieť jesť svoje vlastné končatiny, aby som prežil?! Možno ma potom ukážu na Discovery, to by bola paráda, muž, ktorý prežil v nehostinných podmienkach Petržalských veľhôr. A mohli by to trochu prifarbiť. Že ma napadli holuby, alebo čo.
- Nazdar.
Otočil som sa. Strhaná žena, zvláštne sa tvárila, mala veľké oči, žlté zuby, medzi nimi cigaretu. Sedela na portviši.
- Jebe mi.
- Hej, jebe, nie si normálny, srať sa sem. Nasadaj, máš šťastie.
- A kto si?
- To je vlastne fuk.
Je dobré, keď sa nevysvetlia všetky fakty, takto sa dá navodiť poprdeli tajomná atmosféra.
Sedel som doma, popíjal som čaj. Kávu nechcem už ani vidieť. Zapol som telku. Bol jedenásty september, asi sedem hodín večer, lietajúca upratovačka sa sprchovala v mojej kúpeľni a ja som sa snažil zanalyzovať situáciu, čo sa mi stala, a to, ako som prežil niekoľko hodín na Technopole - jednoducho ideálny deň.
V správach dávali reprízu pádu dvojičiek, úplne som zabudol, že bolo výročie.
Dve vysoké stavby sa rúcali. Bolo vidieť strechu.
Kurva, vlastne som mohol dopadnúť oveľa horšie.
|
