|
| Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků. |
 |
|  |
Bola už noc, mohli byť dve hodiny a ja som sedel v bare. Popíjal som pivo, počúval otrasnú hudbu, ktorá hrá vo všetkých jukeboxoch priemerne drahých podnikov, pozeral som barmanke na prsia a sem-tam som hodil okom po známom, ktorý sedel oproti mne a čosi mi horlivo vykladal. Bol natoľko ožratý, že si nevšímal, že ho ignorujem, a mne to celkom vyhovovalo. Občas tu s ním sedávam, aby som zabil nudu, alebo čas, alebo mozgové bunky, podľa potreby. A pri tom sa snažím nemyslieť na to, kde vlastne som, aby mi to nepripadalo také bezútešné a absurdné. Barmanka s fajn prsiami sa ma spýtala, či mi ešte niečo prinesie, ja že hej, ďalšie pivo, kamarát si dal tiež. Keď mi praskali ušné bubienky z toho rámusu a močový mechúr z piva, vstal som.
- Ideš šťať?
- No, hej.
* * *
Vošiel som dnu. Keď som opitý, toalety mi vždy z nejakého dôvodu pripadajú príťažlivé. Asi je to tým tichom, alebo tou bielou sterilitou, alebo zrkadlami, do ktorých sa pozerám na to, aký mám červený nos a potom sa na tom smejem. Cez deň by som sa tu odbavil za minútu a rýchlo šiel preč, lebo by ma napínalo z toho smradu, no teraz som nasával arómu plnými dúškami. Uprel som zrak na zrkadlo, dotkol sa ho, čakal, že sa začne vlniť ako v Matrixe a so sklamaním som zistil, že je to len sklo. Vošiel som do kabínky, zamkol za sebou. Rozopol si opasok, chytil do ruky svoj druhý mozog a chystal sa zbaviť všetkého zlého. Lepšie som sa pozrel na hladinu. Zarazil som sa. Strčil som si penis naspäť do nohavíc a pozoroval pomaly sa vlniaci povrch toalety. Vlnenie sa postupne zrýchľovalo, videl som tam monzúny, morské búrky, akoby sa nasral nejaký hajzlový Poseidón, alebo čo. Voda sa zdvihla a začala sa formovať do slučky, ktorá ma obopla. Márne som metal rukami, volal o pomoc - záchod ma celého pohltil a ja som sa musel nechať unášať.
* * *
- Ešte dýcha ?
- Ale samozrejme, že dýcha. Len je trochu mokrý. Tu, tu, zober si uterák.
Rozlepil som oči. Pozeral som sa na tri postavy, ktoré sa nadomnou skláňali. Podávali mi uterák, niečo ďalej mumlali, no ja som nepočúval, iba som sa utieral. Čakal som, že dnes večer skončím v totálnej prdeli. Ale až takto?
- Bol som v kóme?
- Nie, potopil si sa.
- Potopil?
- No, hej. Potopil. Občas sa to stáva. Tým, čo majú šťastie.
- Šťastie? Do riti, je to nejaký jebnutý aprílový žart?
- Nie, nie, viem, že to vyzerá zvláštne, ale nie je.
- A povieš mi konečne kde som?
- Pozri sa sám.
Postavil som sa. Už som nebol ožratý. Asi som padal dlho. Pozeral som sa okolo seba. Bol som na krátermi posiatej kamenistej pláni. Vzduch voňal príjemne, niečo ako mäta alebo jazmín, svietilo jemné, podvečerné slnko. Popri kráteroch rástli kríky a akési čudné hríby. Postavy boli ľudia, aspoň tak vyzerali. Boli to dve ženské a jeden muž. Usmievali sa. Tak hrejivo. Až mi bolo teplo. Pomaly sa začalo rozvidnievať. Muž mal dlhú bradu, ako nejaký mudrc, alebo čo. Ženy mali cez seba prehodené kusy čiernej látky, boli skoro nahé, a nádherné. Dlhé nohy, plné prsia, ohnivočervené vlasy a hladké prsty, neviem, kto ich stvoril, no očividne sa s nimi fakt vyhral, ich telá boli nádherne stavané do najmenšieho detailu. Pôsobili veľmi prirodzene. Tak prirodzene, až z toho bolelo prirodzenie.
- Kde to..
- Už nič nehovor. Sem tam sa stane, že tu nejaký šťastlivec padne, prešiel si cez bránu.
- Ako v nejakom drbnutom sci-fi filme.
Moju netaktnú poznámku taktne odignorovali.
Jedna zo žien, tá menšia, očividne aj mladšia, ktorá doteraz nič nehovorila, sa na mňa pozrela.
- A je pravda, že.. že.. meriate čas a..?
- Prosím ťa!
Okríkla ju staršia, no o nič menej šarmantná kráska.
- Nie, nie.. nech.. sa pýta..
Asi som sa snažil pôsobiť múdro.
- No.. čas.. no, hej.
Mladá zakrútila hlavou a ironicky sa zaškerila. Odhalila jemnú medzierku medzi zubami.
- Tam máte tú..tú prácu, čo...
- Ticho už.
Povedal muž.
- Musíš byť šokovaný a veľmi unavený, poď, naješ sa.
Ani som nevedel ako, odviedli ma do akéhosi polorozpadnutého domu so zelenými svetlami. Dali mi na tanier pečené kura s bohatou oblohou a okorenenými americkými zemiakmi. Odniekiaľ som začul Frankyho Sinatru, no repráky som nevidel. Steny sa trochu vlnili. Naliali mi víno.
- Asi si tu budeš musieť chvíľu zvykať.
Povedal muž a milo sa usmial.
- M..máte tu záchod? Strašne chcem šťať.
- Ale isteže, tam.
Ukázal na dvere. Vbehol som tam. V krčme som sa vyšťať nestihol a už som fakt musel. Močil som, vyplavoval som zo seba všetko zlé. Samého ma prekvapilo, že som sa netriasol, nebál, cítil som sa tu príjemne, vlastne ako doma. Záchod tiež nesmrdel. Príjemne voňal. Možno ma nafetovala a uniesla nejaká sekta, možno sa mi to sníva, alebo som sa prechlastal na smrť a z nejakého zvláštneho dôvodu som skončil v nebi, kto vie. Radšej to riešiť nebudem. Sladká nevedomosť. A v tom som to pocítil. Slučka hajzlovej vody mi zvierala krk.
- Nieee! Ja nechcem! Kurva nie-e-e-e-eeeeeee....
* * *
Prebral som sa na ošťatej dlážke. Pozrel som sa na strop. Vstal som. Bol som na krčmových záchodoch. Zdivihol som si nohavice a rýchlo som vybehol z kabínky.Opláchol som sa, umyl si ruky, vylepil som si jednu, dve, tri facky. Nič. Realita. S trasúcimi sa nohami som vyšiel von z hajzlov a pomaly som si sadol ku známemu.
- Kde si toľko trčal? Otepľuje sa ti pivo.
Za mnou vyšla z toalety čašníčka.
- Ahaaaa.
Zaškeril sa.
- Už viem, nič nevysvetľuj.
- Ale ja..
Vetu som nedopovedal. Asi by som ho nepresvedčil.
- Chcem ďalšie pivo.
|
|
|
