Nikdy nie je ľahké
vyrovnať sa so smrťou. Človek sa na ten okamih pripravuje po celý svoj život,
no aj tak ho tá chvíľa vždy prekvapí.
Mike dopil svoju rannú
kávu a pobral sa do práce. Ulice mesta boli plné áut a ľudí
náhliacich sa za svojimi snami. Mike sa dnes neponáhľal. Vedel, že má dosť
času, pretože v noci nemohol spať a tak z domu odišiel
o niečo skôr. Ďen ubiehal ako obyčajne. Znudení a uponáhľaní
zákazníci, naštvaný šéf. Jeho práca ho nikdy nenapľňala. Nikdy nevedel prečo tu
je, aký ma zmysel, že robí to, čo robí. Dianie v kopírovacom centre totiž
mohlo fungovať i bez neho. Hlbokomyselné úvahy o tom či má život
zmysel ho napĺňali čoraz menej, lebo nikdy nedokázal nájsť uspokojivú odpoveď.
Akokoľvek sa snažil, vždy sa zasekol na myšlienke o nezmyselnosti bytia,
obzvlášť toho jeho. Tak načo s tým znovu začínať?
Keď ešte ráno ležal
v posteli a uvažoval prečo musela jeho žena zomrieť, spomenul
si na svoju prvú lásku. Nebola to skutočná láska, iba taká platonická, ktorú
zažil na základnej škole, no spomienka na to krásne dievča s hnedými očami
mu zostala dodnes. „Možno som urobil priveľa zlých rozhodnutí“ uvažoval, „alebo
som urobil málo tých správnych.“
Mike bol jeden
z tých ľudí čo sa nikdy nedokázali rozhýbať, keď bolo treba pristúpiť
k činu. Vždy sa bál odmietnutia, výsmechu či pohľadov iných. Ako napríklad
vtedy, na základnej škole keď mu dal jeden chalan z vedľajšej triedy facku
a on sa nevedel rozhodnúť či mu ju vrátiť. Iba tam stál, opretý
o stenu a uvažoval prečo váhal, veď bol predsa takmer o hlavu
vyšší ako ten zasran. Vždy ľutoval veci, ktoré sa už nedali zmeniť
a uvažoval prečo je taký.
„Štyri kópie, prosím
vás!“ vyrušila ho z myšlienok žena v stredných rokoch, ktorá nebola
veľmi nadšená z toho, že musí čakať, kým
ju niekto obslúži. Mike urobil štyri kópie akéhosi súdneho dokumentu,
ktorému veľmi nevenoval pozornosť. Rozhodol sa, že dnes skončí skôr a pôjde
sa prejsť. Vyšiel cez zadné dvere a pobral sa bočnou uličkou. Prešiel popri
knižnici a ďalej okolo dvoch blokov obytných budov. Spomenul si na svoje
úvahy o smrti svojej manželky a pokúšal sa nájsť vysvetlenie pre túto
mučivú udalosť, ktorá ho postihla. No akokoľvek sa snažil, nedokázal to
pochopiť.
Keď prechádzal popri
majestátnom mrakodrape na Jefferson Lane, všimol si ako sa ľudia na chodníkoch
zastavujú a zdesene hľadia nahor. Zo zvedavosti sa pozrel aj on
a uvidel niekoho stáť na okennej rýmse. Nebolo to nič výnimočné
v meste, kde žije 12 miliónov vystresovaných ľudí. Ľudí, ako je on.
„Každý má právo na život,
tak prečo nie na smrť?!“ pomyslel si Mike.
„Tak ho to predsa učili
v škole, tak to počúval kedysi v kostole, tak prečo s tým
nesúhlasí?“ Mike sa uprene díval nahor na muža balansujúceho na hrane smrti. Už
vedel, že je to muž, pretože si všimol tmavý oblek, ktorý mal na sebe. Neveril,
že mu smrť bude vykúpením. Mike bez slova vošiel do budovy a smeroval cez
dlhú halu k výťahom. Zmocnil sa ho akýsi zvláštny pocit, možno úžas nad
tým čo sa chystal urobiť. Stisol tlačidlo a privolal výťah. Keď doň
nastúpil, stlačil gombík označujúci tridsiate poschodie. Bolo to práve to, kde
ako si Mike vonku všimol, stál muž na okennej rýmse.
Po chodbe kráčal pomaly
a rozhodne. Nasledoval ďaľších ľuďí, ktorí sa náhlili smerom do stredu
priestrannej chodby.
„Vraj je to Lenny. Počul
som, že ho včera opustila žena“ začul Mike ľudí šepkajúcich si predo dvermi do
miestnosti s bunkami asi pre štyridsiatich úradníkov.
Mike vošiel do miestnosti
za užasnutého pohľadu okolostojacich ľuďí. Polícia ani hasiči ešte nedorazili,
a tak sa Mikea nepokúšal nikto zastaviť. Lennyho kolegovia iba čakali čo sa bude
diať.
Mike pristúpil
k otvorenému oknu, ktoré viedlo na vonkajšiu rýmsu a oslovil Lennyho
krstným menom. Lennyho jemne trhlo a rýchlo sa posunul smerom vpravo,
stále sa držiac otvoreného rámu okna.
„Čo chcete?“ opýtal sa
Lenny s obavami v hlase. „Nikoho tu nechcem! Vypadnite odtiaľto! Nik
ma nemôže odhovoriť!“ Mike pristúpil k vedľajšiemu oknu, otvoril ho,
pritiahol si k nemu stoličku, postavil sa na ňu a prekročil okenný
rám. Lenny sa ešte viac preľakol a znovu uskočil na pravú stranu.
„Čo to dočerta robíte?!
Vypadnite odtiaľto! Chcem tu byť sám! SÁM!“ Mike si opatrne sadol na okennú
rýmsu a chrbtom sa oprel o nízky múrik pod otvoreným oknom.
„Viem prečo ste tu“
povedal Mike, „Viete, aj ja som stratil ženu.“ Mike videl, že Lenny je veľmi
nervózny, a tak hovoril k veci. „Zastrelil ju nejaký chlap, práve keď
si vyberala peniaze z bankomatu. Nikdy ho nechytili. Dnes je to presne
rok. Bola mojou najväčšou životnou láskou. Nikdy som sa s tým nevedel vyrovnať,
opíjal som sa takmer každý večer. Nato ma vyhodili z práce a teraz
bývam v podnájme a robím asistenta v kopírke.“
Úradníci a ostatní
zvedavci čo stáli predodvermi miestnosti natŕčali uši, aby zachytili aspoň čo
to z ich rozhovoru. Mike pokračoval: „Po dvanástich mesiacoch života bez
duše som sa rozhodol... „To ma ale vôbec nezaujíma“ rozhneval sa Lenny.
„Povedal som vám, že aj tak skočím!“ „A kam sa tak ponáhľate?“ spýtal sa Mike.
„Máme času koľko len chceme.“
Mike pokračoval
v rozprávaní. “Rozhodol som sa teda, že si konečne usporiadam život a
zájdem po dlhom čase za ňou, na cintorín. Chcel som tam ísť s čistou
hlavou. Po celý čas som si totižto vyčítal, že zomrela kvôli mne. V ten
osudný deň som s ňou mal ísť nakupovať, no zabudol som na to. Ona šla sama
a potom sa to stalo. Chcel som ju preto na cintoríne požiadať
o odpustenie. Viete, dnes je ten deň, keď som šiel za ňou.“
Lenny sa pozeral na Mikea
akoby vycítil, že ich čosi spája, no nevyzeralo to, že by sa chystal niečo
zmeniť na svojom rozhodnutí. Zatiaľ čo Mike pokračoval v rozprávaní, Lenny
si nevšimol, že pred budovou už stoja policajné autá. Nepočul ani ako sa niekto
blíži miestnosťou, smerom k miestu kde Lenny stál. Policajti sa od ľudí
stojacich predo dvermi dozvedeli, že Lenny, ten chlapík v obleku čo stojí
na rýmse, chce skočit dolu a ten druhý chlapík sa ho snaží odhovoriť.
Jeden z policajtov sa preto rozhodol, že sa potichu priblíži za Lennyho
chrbát a pokúsi sa ho vtiahnuť dnu cez otvorené okno. Keď bol už asi pol
metra od okna, Lenny ho začul, strhol sa, no bolo neskoro. Lenny nestačil
uskutočnit svoj zámer a policajt ho zachytil rukami okolo pásu
a vtiahol ho dnu do miestnosti, kde sa na ňho hodili ďaľší traja
policajti.
Mike sediac stále na
okennej rýmse si vydýchol. „Jeden zachranený život“ pomyslel si. „Tak možno
život predsa len má zmysel. Možno má strata manželky, zamestnania, ba dokonca
i zmyslu bytia nejaký hlbší význam. Možno práve teraz tento človek pocítil
tú ohromnú silu života. Možno bude schopný znovu otvoriť oči. Dostal dar. Dar,
ktorý som mu možno dal i ja.“
Mike sa na okennej rýmse
postavil, opatrne sa otočil tvárou do miestnosti a zahľadel sa na Lennyho
ešte stále ležiaceho na zemi. Bol v bezpečí. „Škoda len, že taký dar
niekto nedal aj mne“ pomyslel si Mike a v tom ho pohltila prázdnota
pod ním.
