|
| Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků. |
 |
|  |
Ladne som kĺzal, ako to len šlo. A šlo to. Ako po masle. Permanentné riziko pošmyknutia sa a rozbitá hlava. Celý život strávený tak nejak zotrvačne, ako dynamo ktoré si nemôže dovoliť zastaviť sa. Inak by vypadol prúd, a s ním celé mesto. S tým rozdielom, že keby som vypadol ja (hoc aj z okna), v meste by sa nezmenilo vôbec nič. Stretol som ženu, vyspali sme sa spolu a zobrali sme sa. A po šesťročnom oskarovom hereckom výkone zobrala deti, zbalila sa a odišla preč. Tak som si kúpil psa. Je to v podstate to isté, až na ten sex. A možno trochu chýbali deti. Chvíľami som mal neopodstatnené iracionálne pohnútky sa pridať do nejakého spolku vyriadených ľudí, ktorí sa snažia v skupinovom delíriu rozpustiť myseľ. Nejaký klub anonymných černochov, alebo čo. Ale vysral som sa na to. Tak som začal fotiť.
Niečo sa dostalo do časopisu, niečo do kanála. Tak päťdesiat na päťdesiat, čo je s mojou povesťou dieťaťa šťasteny celkom slušný výkon. Za odmenu som začal piť. Ale to fotenie šlo stále rovnako. Chodili mi ponuky z rôznych bulvárnych brakov a umeleckých inštitúcií. Po pár rokoch mi tlačili do hlavy, že by som si mal otvoriť výstavu. Vraj škoda zahadzovať talent. Potom mi zavolala, či nechcem výjsť na kávu. Povedal som jej, že už mám dohodnutú prechádzku so psom. Keby som nemal psa, nechodil by som na prechádzky. A nemal by som tú zvláštnu grafickú túžbu aspoň na chvíľu zachytiť smrad mesta a šero stromov. A keby som mal ešte stále ženu, skončil by som na gauči a svoju grafickú túžbu by som si vybíjal pozeraním telky. Len si ráčte vybrať.
Potom ma prepadlo hlboko spirituálne obdobie. Akoby som prežil klinickú smrť, alebo čo. Premýšľal som kam sa vlastne uberám a čo ma stvorilo, odhliadnuc od spermie a vajíčka. Keď som bol prvýkrát v živote v kostole, prešlo ma to. Kňaz sa ani nedal vyfotiť. Vraj má obrazy v duši. Povedal som mu, že zostanem pri tých spermiách. Asi sa mu to páčilo, prekvapene sa na mňa pozrel a prežehnal sa.
Keď ma prestalo baviť fotiť veci, začal som fotiť ľudí. V kriminále. Tých nastúpených, s ceduľkou na krku. Avantgardné časopisy o mne písali, že mám špecifický lyrický prejav realizácie svojej unikátnosti v šedom svete nekonečného bytia. A tie ostatné, že som sa scvokol. Balansoval som niekde medzi. Tváre ľudí pred tým, ako šli do väzenia, boli unikátne. V živote som nenašiel niečo úprimnejšie a reálnejšie. Tak som pri tom zostal. Vždy som si spravil dve kópie. Jednu som si odkladal domov, do šuflíka, a keď som mal pocit, že som sám, tak som sa na ne pozeral. Títo ľudia boli mojimi priateľmi.
Bol som film, ktorý sa navíjal. Točil som sa vo vzduchoprázdne a snažil sa zachytiť čo najviac. Ani som nevedel, prečo, len som mal pocit, že keby som to nerobil, tak by som nebol. Neustále sa ma pýtali, čo chcem robiť ďalej. Neodpovedal som. Len som fotil. Cez ľudí som prešiel k zvieratám. A stále som fotil. A potom som sa dostal na protialkoholické liečenie. Bezzubé tváre starých vráskavých chlapov sa na mňa usmievali, a ja som ich fotil. A fotil som vtáky. A kone, ktoré tam mali v rámci nejakej terapie. A keď som sa dostal von, šiel som do baru.
Pil som kávu a sedel pri stole. Potom si prisadla. Nebola to ona, ale podobala sa na ňu. Dali sme sa do nútene nenútenej konverzácie, zatiaľ čo ja som sa pohyboval v astrálnejších sférach a iba zo zvyku a zručnosti som jej ako-tak odpovedal. Aspoň tak, aby som zanechal dojem, že viem, o čom hovorí. Keď sme o niekoľko dní stáli vedľa seba, správne pateticky a cliché pri svite mesiaca pri rieke, a ona mi povedala, že ma miluje, vytiahol som foťák a odfotil som ju. Spýtala sa ma, čo to znamená. Tento moment chcem uchovať čo najdlhšie, povedal som, lebo od tejto chvíle by to šlo len dole vodou. Aj ja ťa milujem, a v najlepšom treba prestať. Vytlačím dve kópie a jednu ti dám. Tak mi niekedy zavolaj.
Na druhý deň bola v novinách titulka - mladá žena spáchala samovraždu. Premohol som smiech nad miernou infantilitou tejto situácie, aspoň do tej doby, než sa dostavili výčitky svedomia. Ale potom som sa upokojil. Je živá. Visí nad mojím kozubom, zarámovaná, usmievavá, s láskou v očiach. Spravil som ju šťastnou. A zvečnil to. A cítil som sa dobre.
Potom som začal vo väčšom. Fotenie som si zamiloval, ako nikdy pred tým. A magnum 9 mm tiež. Začal som mastným príspevkom do klobúka starého, po pive páchnuceho žobráka. Na tvári sa mu zjavil obrovský, úprimný úsmev, ktorý teraz tiež visí zarámovaný nad mojím kozubom. A on teraz pláva v rieke, ľahší o hlavu a o zopár problémov.
Robil som ľudí šťastnými a napĺňalo ma to. Nad mojím kozubom pribúdali stále ďalšie a ďalšie fotky. Ak by som mal nejaké obdobie v mojom živote vyvýšiť na to najlepšie, bezkonkurenčne víťazí prítomnosť.
Potom prišla polícia a zobrala ma. Neverili mi, nepočúvali ma. Dávali mi putá. A keď som stál s tabuľkou na krku, čakajúc na cvaknutie a záblesk, zatváril som sa pred tým, ako som šiel na elektrické kreslo, čo najšťastnejšie, ako som dokázal. Takto budem žiť večne.
|
|
|
