|
| Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků. |
 |
Hromadné samovraždy a vraždy z lásky k blížnym
Autor: Divinatoire (Občasný) - publikováno 23.3.2010 (11:17:29)
|
|  |
Uplynulo 47 minút a 32 sekúnd od začiatku premietania filmu v prírodnom kine na ktorý som sa strašne tešila. Teraz som si držala deku nad hlavou, veľké dažďové kvapky mi dopadali na nos a mala som sto chutí začať priasť. Postupne vymizli ľudia z lavičiek a kamarátka mala po treťom akčnom vyžmýkaní deky tiež zajačie úmysly.
-Ja predsa len pôjdem domov, nechcem prechladnúť, ty tu vážne chceš ostať?
-Ten dážď nádherne doplňa film. Vieš ako málo ľuďom na svete sa naskytla príležitosť pozrieť si ho v monzúne? Si veľmi nevďačná. Pamätám si málo lepších nocí.
-Pozri sa, komu sa tu okrem teba ešte páči.
Ukazovala dozadu, tak som sa otočila a uvidela som divného samotárskeho chlapíka, ktorého sme poznali z videnia. Viem, že pracoval pre technické služby ako šofér. Nad hlavou držal nafukovaciu matrac. Jeho poznávacím znakom boli maskáče, dlhé tmavé vlasy a fúzy. Vlastne som ho za celý život nevidela v ničom inom okrem maskáčov. Mohol mať nejak medzi 25 a 30. Všetci si z neho robili srandu vrátane mňa, lebo keď si ostrihal vlasy a mal ich po bradu, bolo to všetko len nie pohľadné, ale vážila som si ho pretože sa staral o túlavé mačky. Stretla som ho občas, keď som nosila konzervy k pivniciam neďalekých bytoviek.
-Neboj sa, nespravím z neho obeť svojich zvrhlých chúťok. Sľubujem, že mu neublížim.
-Ja by som mala strach ostávať tu s ním sama.
-Však v areáli nie sme sami. No tak choď už, chcem pokračovať v krmení sa umením.
-Prezvoň ma, až sa dostaneš domov.
-Pááá
Vo filme práve prebiehali výjavy zobrazujúce účinky smrtonosného atentátu.
Bolo nutné vymačkať vodu z deky pritom som vrhla pohľad dozadu a všimla som si na perách chlapíka úsmev. Spokojný úsmev malého chlapca pri sledovaní večerníčka.
Všimol si, že sa namáham a moknem a zrazu stál pri mne aj so svojou matracou.
-Nepremoká cez ňu.
V topánkach som už mala jazierka, vedela som, že je mĺkvy a nebude ani vyrušovať a tak som vďačne prijala jeho pohostinnosť a sucho pod jeho matracou. Sedeli sme vedľa seba s rukami nad hlavou, držali matrac a pozerali film.
Pri erotických scénach klopil zrak.
Ďalšie masakry a vrátila sa mu farba do líc. A zrazu..
-Všetci lutujú Haiti, pritom by sme mali závidieť.
-Prečo?
-Keby ľudstvo vedelo, čo je na druhom brehu, tak by zanikol život ľudí v priebehu pár dní.
Teroristi a vrahovia by sa stali spasiteľmi. Boli by to hromadné samovraždy a vraždy z lásky k blížnym.
Pozrela som sa udivene a on na to hneď zareagoval.
-Ja verím v dobrých ľudí.
A preto nesmieme vedieť, čo tam je. Ale ja to viem.
Reflexívne som sa od neho odsunula. Nevnímala som však strach. V očiach sa mu odrážala krotkosť. A nedalo mi to.
-Odkiaľ to viete, ak sa smiem spýtať.
-Keď som mal 5 rokov, bolo to pred Vianocami, vtedy bola veľmi tuhá zima. Šli sme s rodičmi na prechádzku. Boli sme na Hlavnej a kde bolo predtým hračkárstvo na pravej strane, už ho zrušili, teraz tam stojí obchodný dom. Rozbehol som sa k výkladu hračkárstva a šmykol som sa na ľade.
Nalomila sa mi lebka a upadol som do kómy. Prežil som klinickú smrť.
Pamätal som si to. Skúšal som sa tam vrátiť, ale prežil som a teraz sa musím starať o matku.
Strašne sa tam túžim vrátiť. Veľmi. Raz sa tam vrátim. Preto to nesmieme vedieť.
Potom už nič nepovedal. Ani ja a zvyšok filmu som si nepamätala.
|
|
|
