-Strašne im smrdia tie duše. Nechcem si predstaviť čo ich čaká v očistci.
-Čo cítiš z mojej?
-Vonia ako deň, keď ma vzali rodičia do cirkusu. Ešte v Španielsku. Aj z teba cítiť tú

nerozhodnosť. Človek sa nevie rozhodnúť, či mu je pri tebe zima alebo teplo.
Bolo to v posledný týždeň. Pritom keď otca preradili späť na Slovensko, ešte som sa aj tešil.

Vlastne ktorý malý chlapec by sa netešil, keď mu slúbia psa?
-Neviem, ja som chcela vždy mačku. Si prechladnutý. Však si spal pri otvorenom okne nezakrytý?

Ako dlho si vlastne nebol vonku?
Ak dobre počítam, tak to bude nejakých 7 mesiacov.

-Len šesť. A keď mám upchatý nos, tak to necítim až tak. Z toho pachu sa dá zošalieť.
Dusí ma.

-Občas si myslím, že si šialený. Ale cítiš tú nehu v mojom hlase keď ti to hovorím?
-Vedela si, že v stredoveku radili šialenstvo do hierarchie nerestí? A taký Pascal mienil, že

ľudia sú tak nevyhnuteľne blázniví, že nebyť bláznom by znamenalo blázniť iným spôsobom. Možno

som si len zvolil tradičnú formu. Či nepôsobím ako tradicionalista?
-Keď sa pozriem na tie polorozpadnuté drevené schody pristavené pri stene, či na tie sedačky,

ktoré máš v obývačke...

-Na tých schodoch sa dobre sedí a medituje a vieš aký som bol štastný, keď som objavil sedačky

zo starého kina? Milujem staré kiná i keď by som nemohol s istotou povedať odkial tá láska

pramení. Raz som niekde počul, myslím, že to bol nejaký romantický film pre slabomyseľných, že

keď dokážeš povedať prečo miluješ, tak to nie je láska. Je to hlúposť, uvedomujem si to, ale

stále sa mi to pripomína, ako varovný prst tej príšernej starej ženskej, ktorá k nám chodila

dva krát do týždňa na dve hodiny hry na klavíri. Keď si na ňu spomeniem nedokážem si vysvetliť,

že moja rebélia začala až v osemnástich. Ver mi, z celého úprimného srdca by si ku mne zahorela

obdivom, keby si ju zažila.

-Možno tá láska pramení od odporu k sedačkám z ikea a uniformite celkovo. Tak pôjdeme na tú

prechádzku? Už je pol tretej. A až doteraz pršalo, vzduch je čistý. Určite nikoho

nestretneme...
Inak zdá sa mi, že tam v rohu zateká.

-Ty si na tie dôkazy lásky skutočne potrpíš všakže? Ako ťa poznám, nevyhol by som sa tvojim

represívnym opatreniam, keby som sa opovážil namietať, tak daj mi päť minút a môžeme ísť.
Hoď tam vedro prosím ťa, to sú tie nevýhody podkrovných bytov v starobylých budovách.
-Dúfam, že tých päť minút nepotrebuješ na navlečenie plynovej masky.
-Hah nie, nie. Radšej ma ale nezdržuj, lebo to bude aj šesť alebo aj sedem či dokonca...
-Tak ja čakááám. Nevezmeš si tú bielu košelu? Vyzeráš v nej ako postava z ktoréhosi Fellini

filmu.

-Je od farby. Ale môžeme si zato vliezť do fontány, keď chceš.

-Áno, vlezme si! Ale nie som tučná ako Anita Ekberg dobre? A tak rozmýšlam, že už máš skoro

všetko, pomaluješ aj strop? Pamätáš si vôbec strop toho šapitó?
-Pamätám si všetko. Nebol ako tieto biedne, ktoré poznáš. Malo skutočné obludárium.
Ženu s briadkou. Chobotnicového muža, muža s obrovskou neforemnou hlavou. Cigánsku vešticu,

ktorá desila očným belmom a iné krásy tohto sveta, aké sa pred nami bežne schovávajú.

-Aké to očné belmo?
-Bola slepá.
-Hmm. Veštecky?
-Dokonca.
-Koľko detí ti vyveštila?
-Chcel som vedieť iba či sa stanem kosmonautom.
-A staneš?
-Vezmeme aj Majstra Kchunga. Pustíme ho na námestí. Už je zdravý.
-Bude mi chýbať. Kde nájdeme ďalšieho holuba, ktorý vyzerá tak, akoby sa zamýšlal nad konfucianizmom? Myslíš, že ho ostatné holuby prijmú späť?
-Samcom sa to asi nebude páčiť, lebo  je pašák, ale samičky sa zaňho prihovoria, neboj

sa. Znova bude vysedávať na dóme.
-Na dóme?
-Konfucianizmus sa s kresťanstvom nevylučuje. Aspoň tomu prví Jezuiti v Číne verili. Malo by možné zostať kresťanom a stať sa pritom konfucianistom.
-Marcello where are you? Už chcem ísť!