Provozované WEBy:   Totem.cz |  Čítárny |  Český film |  Seaplanet |  Humor/Hry/Flash |  Flash CHAT    Chcete svůj WEB? Napište nám 
Zpět na úvodní stranuISSN 1214-3529
Čtvrtek 28.11.
René
Zde se můžeš přihlásit jméno:
heslo:
nové 

 Všechny rubriky 
  Próza
 > Próza
 > Povídky
 > Fejetony
 > Úvahy
 > Pohádky
 > Životní příběhy
 > Cestopisy, reportáže
 
    

   
 
 Napsat do fóra o>
   
  

Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků.
Nájsť vodu z kolekce Húsatká
Autor: Kombajn v snehu (Občasný) - publikováno 7.11.2015 (12:14:23)

Ďalší zo zbytočných textov, ktoré som zavrhol ako svoje prvorodené dieťa v Martine.

Tento príbeh ako to je už u mňa zvykom bude opäť fikcia. Ja to aj napriek tomu že mi kvalifikovaný povaľači a niktoši tvrdili, že nemá význam opakovať to, opakovať budem nakoľko viem, aký má tento čisto psychologický ťah vplyv na čitateľa. Stalo sa to dávno. Náramkové hodiny boli ešte len prototyp. Boli sme na chate hlboko v horách kde ani cez leto neotravuje hmyz. Teraz mám na mysli skutočný hmyz, tí čo poznajú chronológiu môjho písania vedia, že týmto skutočne lichotivým oslovením častujem aj kritikov. Ďalej chcem a považujem to aj za povinnosť napísať aké je zbytočné čítať tento text. Ak aj napriek môjmu odporúčaniu sa rozhodnete ho čítať ste hlupáci, ale ako vravel môj majster: "Rozhodnutie je míľnik , či už ide o zlé alebo dobré rozhodnutie je dôležité. Hovorí o tom,že si dospel." Takže ja v priebehu tohto infantilného textu pozdravím aj dospelých. Na chate ako to už býva zvykom sa leje alkohol ako voda cez stavidlo miestnej vodnej elektrárne. Bol som mladý, hlúpi a nerozvážny. Ešte som si neuvedomoval aké nebezpečie je skryté v alkohole. Jeho nadmernom požívaní. Pití dokiaľ ti hlava neodkvecne. Červíky alkoholovej logiky patria k tým najhorším. Toto zistenie som však nadobudol až po tejto chate a FIKTÍVNOM príbehu, ktorý sa pomaly začína čistiť ako horská bystrina po ťažbe dreva. Chata bola super boli sme tam samí chalani. Všetko ľudia, čo radi niečo popijú. V tom čase sme pili víno. Bolo to lacné kyslé víno, ktorého chuť by nezbásnil ani pán majster Selepko. Jedinou zaručenou metódou ako ho piť bolo zavrieť oči a prijímať ten hnus tým spôsobom, že hrdlo fľaše ste si aplikovali do svojho vlastného hrdla. Takto ste obišli všetky chuťové receptory, ktoré by sa Vám všemožne snažili vyhovoriť príjem tohto hnusu v kvapalnej podobe. Bolo ťažké, žlté ako nafta a vôňa bola podobná. Jediná jeho výhoda bola, že ste sa z neho dokázali skutočne dobre nachlastať. A o to nám všetkým išlo. Teraz ako môj vek pokročil si vychutnávam skutočne kvalitné destiláty s cigarou v ruke pričom každý hlt mojej obľúbenej značky je pôžitok. Vtedy som ešte nemal potuchy, že piť sa dá aj pre chuť nie len pre účinok, ktorý ma fascinoval jedno moje životné obdobie. Pilo sa veľa. Bol som zvyknutý piť. Teda dovtedy som si to myslel. Fajčil sa lacný tabak - zrejme vňať po zemiakoch. Varili sme guláš tuším si matne spomínam. Tma postúpila do ďalšieho kola kde už jednou ranou knokautovala deň. Ten padol na prdel akoby bol pil zarovno s nami. Chalani postupne odpadávali ako Tvoje orechy. Mesiac žiaril ako výhrevné teleso iba s tým rozdielom, že teplo sa strácalo preletom atmosférou a k nám došla iba zima a kovový lesk pripomínajúci lesk našich rozchlastaných očí. Na konci sme v kuchyni ktorá pozostávala zo stola z neohoblovaných dosiek a štyroch rovnako zanedbaných stoličiek. Zostali sedieť iba dvaja. Spoločnosť nám robila fľaša spomínaného hnusu, ktorá sa časom tiež už porúčala. My sme však mali hlavy tvrdé preto sme si zobrali po doklepnutí prvej ďalšiu. Pili sme z pollitrákov tak bezuzdne, že občas sa mi zdalo akoby som videl v mojom pohári vír sifónu. Bolo okolo jednej keď sme sa konečne aj na základe toho, že nám oťaželi myšlienky a najme moje bagandže rozhodli ísť späť. Dopotácali sme sa v tesnom objatí kamarátov do postele. Kde sme počuli rytmické chrápanie ostatných otrávených mozgov. Ľahol som si, len čo mi hlava dopadla na vankúš spal som spánkom opitých - nadmerne opitých ožranov. Teraz prichádza na rad zápletka, ale ja dodržím slovo a týmto pozdravujem všetkých ktorí sú dospelý a zároveň pripomínam, ide iba o fikciu. Táto časť by mala byť silná ako Absint a mojim zámerom je aby si na nej pochutil taký istý labužník za akého sa považujem ja.

Zobudil som sa na nedostatok kyslíku. Už v celkom dobrej fáze dusenia sa. Chcel som sa nadýchnuť, nešlo to. Cítil som ako mi v krku ostala visieť tyčka. Moja snaha nadýchnuť sa bola taká veľká, že keby mám takú snahu a zápal aký som vtedy pocítil mohol by som presúvať kopce jedným slovom. Deficit sa zvyšoval. Mne v hlave začínalo búšiť oblieval ma pot. Videl som svoj vlastný smútočný pochod. Len na moju počesť vykopanú jamu kde by som mal stráviť svoje najkrajšie obdobie života. Mozog začal hľadať riešenie. Jediné schodné a logické bolo pretlačiť tyčku späť vodou, následne sa vytyčkovať. Bez prísunu vzduchu bol každý úkon nesmierne zložitý. Musím teraz z odstupom času od tejto fikcie povedať fakt, že pri takýchto zásadných situáciach kde sa pohybujete na hrane života a smrti ste hneď triezvy. Uvedomoval som si všetko alkohol ma už vôbec nemal vo svojej moci. Jediná túžba ktorá ma posadla tak ako to dievča bola nadýchnuť sa - prežiť. Nenadýchnuť - zomrieť. Toto sa tam usadilo ako vajíčko v maternici pričom som vedel, že rozuzlenie bude omnoho kratšie ako vývoj embrya. Zošuchol som sa z postele s jasním cieľom ísť, lepšie povedané preplaziť sa spálňou do kuchyne kde na parapete bola fľaša s vodou. V hlave mi od prívalov krvi hučalo. Nájsť vodu kričala celá moja existencia. Závisel od toho môj život. Bolo to moje riešenie. Keby zlyhá zomrel by som a túto FIKTÍVNU poviedku by napísal niekto iný - určite lepší, len s príliš malým čurákom. Pri dopade z postele na podlahu som cítil každú priehlbinu. Mohol som počítať na základe hmatu koľko letokruhov ma tá ktorá doska. Vnemy sa mi vyhrotili do nepríčetna. Prívaly tepla a zimy mnou otriasali ako otriasa pasažierom cesta vlakom linka Švošov-Košice. Každý pohyb bol sebazaprenie, ale poháňané tou najväčšou túžbou - prežiť. Absencia kyslíka sa prejavovala čoraz intenzívnejšie. Zvláštne snové vidiny na konci ktorých boli dvere zo spálne. Prechádzal som katedrálami na svojom spotenom tele pociťoval každý poryv vzduchu ktorý ma obletoval ako zdochlinu muchy. Najhoršie bolo, že aj v tomto putovaní za vodou mi nahlodávalo snahu tam ísť pochybnosť, či to vôbec má význam. Aj tak umrieš mi hovorilo niečo skurvené - kritika je blahorečenie proti tomu, čo mi premávalo hlavou. Z nejakého dôvodu som však šiel. Musel som hovorila mi túžba žiť ak to nepomôže padneš pri okenici s fľašou vody. Nájdu ťa mŕtveho ráno. Bude na teba svietiť slnko a deň sa bude tešiť, že sa s večerného knokautu zotavil. Ty si podľahol. "Niekto musí zomrieť každý deň" takto som nazval aj ďalšiu poviedku o ktorú sa s Vami v budúcnosti samozrejme podelím. Pomaly som sa presúval. Pripomínalo to zákopovú vojnu kde z každej strany svištia guľky. Počuť výbuchy granátov a ston tých ktorý to neschytali priamo a tak umierali v strašných bolestiach. Kričiac chcem morfium. Minule som si vypočítal svoju vlastnú smrteľnú dávku. Aby som bol pripravený keď na to dôjde čas. Otvoril som s námahou dvere. Ťažké drevené dvere bielej farby s obitým náterom. Pri tom ako som skĺzol rukou po miestach kde chýbala farba cítil som sa ako slepec čítajúci tento text. Ku vode na parapete to bolo ešte asi tri kroky po drevenej podlahe. Potom odbočka do prava. Prejsť celou kuchyňou k obloku kde fľaša z vodou svietila ako piedestál zbožnosti - v tomto konkrétnom prípade života. Ako som sa dostal do kuchyne a uvidel vo svetle mesiaca fľašu z vodou bol to prílev nádeje. Vtedy som ešte netušil, či nie predčasnej. Kuchyňa mala podlahu z dlaždíc. Studená podlaha na mojom vriacom tele vyvolala ešte divokejší záchvat triašky. Cítil som sa ako rozpálená žehlička na mokrom prádle. Je dosť možné, že celý môj smrteľný pochod za životom sprevádzalo syčanie. Triaška zo mňa vysala všetku energiu už som nevládal pohybovať rukami. Oťaželi mi každý pohyb a aj myšlienka bola boj so samým sebou. Sprevádzali ma fantasmagórie kde bola skutočnosť iba orámovaná fľaša z vodou. Pripomínalo mi to výtvarne dielo. Obraz. Silný obraz plný emócií. Vzdával som sa a následné premáhal k ďalšiemu pohybu. Načahoval som rukou už z diaľky pripomínajúc malé dieťa dožadujúce sa náručia svojej matky, kde cíti bezpečie. Dotiahol som sa ako ranená zver pod obločnicu natiahol ruku. Fľaša bola otvorená a ja som vedel, že ak sa nekoncentrujem vypadne vonku a ja tam zomriem na mieste ako úbožiak. Všetku svoju pozornosť som venoval ruke ktorá siahala po životodarnej tekutine. Slovo životodarnej bolo teraz viac ako pravdivé. Jemne som zavadil o nádobu začala sa kolísať na vratkom podklade. Keby vtedy neudržala rovnováhu neudržal by sa vo mne život. Vychýlila sa so svojej osy. napriek tomu však udržala svoju vzpriamenú polohu kým ja som v kolísajúcej tekutine videl odraz mesiaca. Jeho škvrny, krátery kde sa možno raz nachádzala voda. Už som nechcel urobiť tú istú chybu. Preto som sa s vypätím všetkých síl postavil lepšie povedané prevesil cez otvorenú okenicu. Chytil fľašu ako dieťa dvoma rukami. Nevládal som už nič moja myseľ bola čistá prázdna bez podnetov. Všetko išlo do úzadia keby som sa zobudil v tomto štádiu. Určite by som nedošiel nikde. Vzdal som to, ale už nebolo treba nič urobiť, len priložiť hrdlo ku perám a piť. Aj to bola nadľudská úloha. Pomaly som priložil vodu ku ústam. Už som ani nepotreboval dýchať to len môj mozog to potreboval. Návaly slabosti a triašky spôsobili že som sa polial akonáhle som pocítil, že voda ide na moje telo nie do tela upravil som polohu. Lial som to do seba s tým, že som ani nevedel čo sa bude diať. Prežijem? Skapem? To bola jediná otázka na, ktorú som tak dychtivo čakal odpoveď. Pil som hltavo následne pri tom ako sa pod váhou vypitej tekutiny prerazila zátarasa som sa z hlboka nadýchol cítil som ako mi to do žíl ženie život. Hneď po prvom nadýchnutí keď som do pľúc zobral najväčšie množstvo kyslíku aké mi kapacita dovolila letela spolu z výdychom tyčka. Slnko ma našlo živého zvracajúceho. Preveseného cez obločnicu, ale živého. O tomto zážitku som nehovoril nikomu - nebolo to potrebné. Načo aj veď ide o výmysel chorej hlavy. Čo dodať na záver asi len toľko, že z každej aj neprajnej situácie sa treba poučiť. Vždy ma fascinovala smrť tak ako každého spisovateľa. Každý sa predbieha v tom ako ju čo najvernešie opísať ja som si svoju skoro sám zažil. Dúfam, že keď to prijde naostro budem pripravený a zmierený so všetkým. Fascinuje ma smrť tak ako ženy fascinuje život. Celá alchýmia života je pre mňa voda na mlyn. Dúfam že môj zdroj nevyschne, turbíny nezastanú a moje texty budú svietiť aspoň pre niekoho.

FINIS*****



Poznámky k tomuto příspěvku
žaža (Občasný) - 7.11.2015 > "Fascinuje ma smrť tak ako ženy fascinuje život".....veľmi zaujímavá veta, tak tuto sa musím pozastaviť, vrátim sa...
<reagovat 
  Zrušit obrázky    Zrušit větvení  

Přidat vlastní poznámku a hodnocení k příspěvku
<jméno   e-mail>

Kontrolní otázka proti SPAMu: Kolik je deset + šest ? 

  
  Napsat autorovi (Občasný)  
 

 


Copyright © 1999-2003 WEB2U.cz, Doslovné ani částečně upravené přebírání příspěvků a informací z tohoto serveru není povoleno bez předchozího písemného svolení vydavatele.

Design by Váš WEB

Addictive Zone Orbital Defender Game
free web hit counter