... Moje skúsenosti neboli celkom obyčajné. Preštudoval som priveľa z reálnych vied a prežil priveľa z reálneho života. Zažil som životné aj ľúbostné trampoty, o ktorých sa v tomto rozprávaní nezmieňujem. Ale spolu s nimi som prežíval aj útrapy rozumu, a tie sa k nim priamo vzťahujú. V búrlivej mladosti som urobil odvekú chybu, že som sa hnal za pravdou priveľmi unáhlene. Postŕhal som z nej závoje a pohľad na ňu bol príliš hrozný, nezniesol som ho. Skrátka, stratil som svoju krásnu vieru takmer vo všetko okrem ľudskosti, a ľudskosť, v ktorú som ešte veril, bola naozaj veľmi nahá.

Zdĺhavá choroba z pesimizmu je pridobre známa, pozná ju väčšina z nás, a tak sa ňou nemusím podrobne zaoberať. Nech stačí, ak poviem, že ma postihla veľmi kruto. Chladne som premýšľal o samovražde, ako by o nej premýšľal grécky filozof. Ľutoval som len, že na mne závisí priveľa ľudí, a tak zo sveta odisť nemôžem. To však bola len číra morálka. V skutočnosti ma zachránila jediná ilúzia, čo vo mne zostala - ĽUD.

Zradilo ma, za čo som bojoval a kvôli čomu do noci horela moja lampa. Úspech - tým som pohŕdal. Uznanie - to boli vyhasnuté uhlíky. Spoločnosť, muži a ženy nad kopami kalu a špinou - hrozil som sa ich odpornej duševnej priemernosti. Láska k žene - to bolo ako všetko ostatné. Peniaze - strácal som ich význam, nakoľko tam kde mi bolo najlepšie, som žiadne nepotreboval. Umenie, kultúra - zoči-voči železným zákonom biológie, také veci boli smiešne a tí, čo sa nimi zaoberali, ešte smiešnejší.

Z toho, čo vravím, možno vidieť, ako veľmi som bol chorý. Narodil som sa ako bojovník. Za čo som bojoval, ukázalo sa nehodné boja. Zostával ĽUD. Môj boj bol na konci, ale ešte vždy zostávalo čosi, za čo malo význam bojovať - ĽUD.

Kým som objavoval toto posledné puto, ktoré ma viazalo k životu, v tej tiesni, v hĺbke beznádeje, a kým som sa prechádzal po údolí tieňov, začínal som sa báť svojho revolvera. V mojich myšlienkach sa na poprednom mieste zjavoval ako jediné východisko - večná tma po výstrele. Bol som taký posadnutý túžbou zomrieť, až som sa bál, že by som samovraždu mohol spáchať v spánku, preto som zbraň zveril iným, aby ho skryli na také miesto, kde ho moja ruka, vedená podvedomím, určite nenájde. Vďaka patrí ľudom, že som sa zo svojej zdĺhavej choroby uzdravil. A keď som sa uzdravil, prišla aj láska k žene, aby zavŕšila liečenie a na dlhý čas uspala môj pesimizmus. Avšak medzičasom som naďalej hľadal pravdu, už menej neúnavne, už som sa obával strhávať z nej aj posledný závoj, hoci som ho držal v rukách. Už sa mi nechcelo vidieť pravdu celkom nahú. Odmietal som po druhý raz uvidieť to, čo som už raz uvidel. A spomienky na to, čo som vtedy videl som nemilosrdne vymazal z mysle.

Bol som veľmi šťastný. Život bol ku mne dobrý, vedel som sa tešiť z maličkostí. Veľké veci som odmietal brať priveľmi vážne. Naďalej som čítal knihy, ale už nikdy ich nebudem čítať so starou slávou mladíckej vášne, keď som počúval volaniu z hora aj zďaleka, ktoré ma nútilo preniknúť do tajomstva, čo sa skrýva na druhej strane a za hviezdami.

Ale - starol som, zmúdrieval, alebo oboje, alebo som sa stával senilným, čo bola ďalšia možnosť. V spoločnosti som už nemal radosť ako kedysi z toho, čo sa tam dialo a o čom sa tam hovorilo, všetko ma menej vzrušovalo. Čo som kedysi pokladal zo dobrú zábavu a vtip nestalo v mojich očiach už za nič; bolo utrpením počúvať banality a táraniny z úst žien, či chvastavé reči mladých sráčov. Taký je trest za to, že človek prečítal priveľa kníh, alebo za to, že sám je hlupák. V mojom prípade ani tak nezáleží na tom, ktoré z tých dvoch ziel ma postihlo. Stačí, že ma postihlo. Na príčine som si bol sám. Život aj jeho jas a pôvab mi začínali blednúť.

Len čo som sa dostal do spoločnosti iných ľudí, pochytila ma melanchólia a duševný plač. Nedokázal som sa ani smiať, ale ani s niekdajšou ľahkosťou posmievať hlúpučkým a povrchným táraninám žien, ktoré sa s maskou naivity a nežnosti na tvári primitívne, ale rozhodne hnali za svojim biologickým naplnením ako opičie samice ešte skôr, ako odložili vlastné kožušiny a nahradili ich kožušinami iných zvierat.

Nebol som však pesimista. Prisahám, že som nebol pesimista. Bol som len unudený. Veľmi často som videl to isté divadlo. Veľmi dobre som poznal kolieska zákulisia, až tak dobre, že ani pózovanie na scéne, ani smiech a piesne nedokázali prehlušiť škripot koliesok v pozadí.

Nestojí za to ísť do zákulisia a pozerať sa, ako tenorista s anjelským hlasom bije svoju ženu. A ja som tam bol a zaplatil som za to. Alebo som bol blázon. Nezáleží na tom, v akom stave som bol. Ide o situáciu samotnú, a tá sa vyvinula tak, že som len ťažko a bolestne udržiaval spoločenské väzby. Na druhej strane musím povedať, že pri zriedkavých príležitostiach, bohužiaľ veľmi zriedkavých stretával som sa so zriedkavými duchmi, alebo s rovnakými bláznami ako som bol sám, a mohol som s nimi tráviť úžasné hodiny medzi hviezdami alebo v raji bláznov. S takou zriedkavou bytosťou alebo bláznom som sa oženil; nikdy ma nenudila a vždy mi bola prameňom nových a nekonečných prekvapení a potešení. Ale nemohol som stráviť všetok svoj čas iba v jej spoločnosti. Nebolo by to ani pekné ani múdre nútiť ju, aby aj ona trávila všetok svoj čas v mojej spoločnosti. ...