Refrén : „No čo,  poetka došplhala si sa?

                                                                                                                                            Kde niet civilizácie  tam nie sú potrebné ani slová...“

 Nočná mora (1)

Vozili sme sa s jedným mojim priateľom

po Dubline a pozorovali mesto.

V jemnom opare bolo všetko také matné

pokojné a ľudia chodili s takou ľahkosťou...

Potom som zbadala tú  vilku s vežičkami

uprostred záhrady  za železným plotom.

Chcela som  ju obzrieť zvnútra, aj keď štvrť bola  pochybná

hovorím  Thobiasovi aby zastavil.

Zaparkovali sme neďaleko, oproti nejakej reštaurácie odkiaľ  práve vykúkal môj ex priateľ.

Na hlave mal kuchársku čiapku a bielu zásteru.

Neviem kde sa tu zobral, prebehlo mi mysľou  „čo tu tento robí a ešte k tomu celý v bielom.“   (Ach,  biely rytier v klame spánku) Zamával mi a ja jemu.

V tom k môjmu známemu pristúpila prostitútka,  vzala ho za ruky a očarene sa na neho usmiala a on to opätoval. Stáli tam a pozerali sa na seba. Vpíjali sa navzájom  ona ho začala všade hladiť on sa poddával...Chytila som ho za rameno,  že „haló, hádam sa neznížiš ku kurve“  a ťahala preč.

Šli sme k tej vilke. Na bránke  bol oznam so šípkou  -informácie vedľa. V domčeku  či skôr búda to bola sedela  mohutná žena a podala mi kľúče. Vošli sme do záhrady. 

Tá krásna vilka bola ako keby z jednej strany zrezaná  a už dávno neobývaná, vo vnútri  ležali úlomky skla, vlastne v predsieni v jedinej miestnosti v dome lebo potom už len schody  viedli niekam. Stúpila som na schody,  keď som zacítila chvenie. Chveli sa schody potom aj steny  začali chvieť. Thobias na mňa zareval „ poď rýchlo preč  ide sa to celé zvaliť“.  Vybehli sme a utekali k autu ale žiadne sme nenašli. Bezradne sme prešľapovali a nakoniec sme vykročili do šera,  začalo sa stmievať.

Po čase som si uvedomila, že som sama. Neviem kde a kedy sa môj známy vytratil a že mesto je úplne prázdne.  Nič som nespoznávala, nevidela žiadne tabuľky . Začínala som mať pocit ako keby som chodila stále dokola,  keď  v tom doslova prikvitol ďalší z mojich ex,  povznášal sa nad všetko  a akoby  rozdával svetu krásu a radosť. To ma potešilo. Určite niekam smeruje to je jedno,  že kam,  len aby som sa dostala z tohto bludného kruhu a možno to tam už budem poznať a dostanem sa domov.

 Ale ani tento výjav nepotrval dlho. Stratil sa v nekonečne.

„No moja zlatá 250 do 500 eur"  vyvaľuje na mňa oči škodoradostne v zadných mojich spomienok  tá žena z búdy. Podala ešte nejaké brožúrky a zmizla. Ponuka bola lákavá, cena  neuveriteľne nízka ale  to miesto -veď sa tam nedalo spať a možno je to už rumovisko, tak som radšej pokračovala ďalej. 

Ongar ...Ongar hľadám medzi stopami ale nikde nič, žiadne označenie...po ďalšom chodení to vzdávam a otváram brožúrku, možno nejaká mapa sa tam tiež nájde.

Našla, ale s  jediným bodom  -vilka.

No dobre rezignovane sa otáčam ...a bola predo mnou.

Kľúče som mala. Nič sa nezmenilo betónové schody pevne stali na mieste.  Vykročila som dúfajúc,  že nájdem miestnosť alebo nejakú posteľ , lebo kam som dovidela bolo všetko iba z betónu.  Betónové vázy, betónové sochy,  betónové výklenky...

Stúpala som  stále vyššie a vyššie, naraz som stála na poslednom schodíku bolo to niečo ako betónový podstavec odkiaľ už cesta nikam nevedie ani dole. Stála som na tom podstavci ako monument a podo mnou hustá ťažká tma...