steny vyčítajú mi svoj prach,

ruky bezdomovca prosia o život

a z jeho očí kričí strach.

Nenechaj ma zomrieť, princezná,

som človek, nie besné zviera!

Vráskavé líce mokria slzy,

srdce mi ťažký kameň zviera.

Nevládne bojuje s bolesťou,

smrť prečesáva jeho vlasy.

Z tela chudáka uniká teplo

a pohľad naňho začína mraziť.

On zohrieva sa však rukou smrti,

tak nechutne sa mu vtiera.

Na tvári modrý úsmev-

ona sa smeje, on umiera.

Odchádza ďalšie utrpenie

a v mojej duši zostáva diera.

Len v snoch ma máta tichý hlas –

Princezná, som človek, nie besné zviera!